Pamätník sv. Cyrila a Metoda v Blatnohrade
Fotogaléria ● Po stopách pamiatok z Blatnohradu ● Pribinovo sídlo v Panónii ● Blatnohrad (dnes Zalavár) 9 km juhozápadne od Balatonu, bol sídelným miestom Pribinu v Blatenskom kniežatstve po tom, ako musel opustiť svoju pôvodnú dŕžavu v Nitriansku. Za Koceľa bol Blatnohrad strediskom vzdelanosti Slovenov.
Po stopách pamiatok z Blatnohradu
V roku 2009 veľký rozruch vyvolal nález črepu, na ktorom je čitateľný zlomok textu písaného hlaholikou. Na nápise črepu pochádzajúceho z džbánu alebo fľaše jasne vidno písmená „i” a „o” (zvané iže a on), čiže spolu „io”. Môže to byť napríklad časť nejakého mena. Zatiaľ sa nedá presne určiť, o aký jazyk ide. V objasnení možno pomôžu bádatelia z krajín používajúcich cyriliku. Tento nález má mimoriadnu hodnotu pre slovanskú kultúru. Jedná sa totiž o najstaršie zachované písmená v hlaholike. Nie je dokonca vylúčené, že ich písal samotný Metod, prípadne niektorý z jeho žiakov, pretože v rokoch 866-867 sa zdržiavali práve v Blatnohrade.
Blatnohrad bol postavený na prirodzenej vyvýšenine resp. ostrove medzi močiarmi a pozostával z troch väčších častí: z opevneného zemepanského hradiska, centrálne umiestenej cirkevnej časti, kde sa nachádzal aj pútnický kostol, a z obytnej štvrte, latinsky zvanej suburbium.
Väčšina budov - medzi nimi aj arcibiskupská rezidencia, ktorej pozostatky boli odkryté v rokoch 2000-2007 - bola postavená z dreva. Keramický úlomok s hlaholským nápisom sa našiel v najhlbšej časti tri metre hlbokej priekopy, ktorá kedysi delila niekdajšie hradisko od cirkevnej časti. Na základe vrstiev nad ním nemožno tento nález datovať do neskoršej doby ako okolo roku 870. Doposiaľ známe hlaholské nápisy pochádzajú z 10.-11. storočia, preto je Blatnohradský nález zvláštny.
Mnoho Slovákov a najmä tí, ktorí cestujú cez maďarský Balaton ďalej do Chorvátska ani netušia, že prechádzajú 
oblasťou, v ktorej kedysi vládlo nitrianske knieža Pribina a jeho syn Koceľ. Asi 2 km od mesta Nagykanizsa je križovatka, na ktorej sa dá odbočiť smerom do kúpeľného mesta Zalakaros. Približne po pätnástich kilometroch, keď prejdete obce Garabonc, Nagyrada a Zalaszabar, si všimnete hnedú orientačnú tabuľu v maďarskom a anglickom jazyku. Bude vás navigovať na pamätník -súsošie sv. Cyrila a Metoda k obci Zalavár. Je postavené na mieste, ktorému sa kedysi hovorilo Blatnohrad, Mosapurch alebo Mosaburg. Ako opevnené hradisko v strede močaristého terénu rieky Sala (Zala) ho vybudoval knieža Pribina.
Blatnohrad bol centrom jeho kniežatstva, ktoré až do príchodu starých Maďarov tvorilo rozsiahle územie: na juhu siahalo až po rieku Drávu, na východe po rieku Dunaj, na severe k mestu Veszprém 
a na západe presahovalo do dnešného Štajerska, Korutánska a Slovinska. Patrili k nemu súčasné mestá Veszprém a Szombathely v Maďarsku, Leibnitz v Štajersku a Ptuj v Slovinsku.
Pribinov azyl
Po zániku Samovej ríše (623-659) vytvorili západní Slovania niekoľko kmeňových kniežatstiev. Začiatkom 9. storočia boli najvýznamnejšie a najsilnejšie z nich Nitrianske a Moravské kniežatstvo. Kniežatá medzi sebou často bojovali a pokúšali sa o rozšírenie vlastných území. V roku 833 sa Mojmírovi I., vládcovi Moravy, podarilo dobyť Nitrianske kniežatstvo (zahrňovalo územie celého dnešného Slovenska, časť územia medzi Dunajom a Tisou) a pripojiť ho k svojmu kniežatstvu. Týmto spojením vytvoril silnejšiu Veľkomoravskú ríšu. Jej centrum bolo na Morave (asi Velehrad, respektíve Uherské Hradište) a Nitra sa stala iba sídlom následníka trónu.
Nitrianskemu kniežaťu Pribinovi, jeho synovi Koceľovi a družine veľmožov (Chotemír, Vlčina, Žeško, Trebič, Čestislav, 
Zemiň) sa podarilo utiecť k Frankom. Uchýlili sa k Ratbodovi, správcovi pohraničnej Východnej a Korutánskej marky, s ktorým Pribina obchodoval (Nitrianskym kniežatstvom prechádzala známa staroveká Jantárová a Soľná cesta) a mal s ním aj rodinné väzby - vzal si za manželku jeho dcéru, kresťanku, na počesť ktorej vybudoval v Nitre v roku 828 prvý kresťanský chrám.
Po úteku vstúpil Pribina do služieb Franskej ríše. Najprv sa však musel dať pokrstiť a vyučiť v kresťanskej viere. V roku 833 je pokrstený v chráme sv. Martina v Traismaueri (Ratbodovom sídle), v dnešnom Rakúsku. Na pamiatku tejto udalosti v máji 1990 odhalili na tomto chráme pamätnú tabuľu venovanú „Slovenskému kniežaťu Pribinovi”. Slávnostnú slovenskú svätú omšu 
slúžili soľnohradský (salzburský) arcibiskup Karl Berg, kardinál a nitriansky biskup Ján Ch. Korec a arcibiskup Ján Sokol, slovenský metropolita.
Neskôr sa však Pribina dostal do sporu s Ratbodom a uchýlil sa k Bulharom do Bulharskej ríše, kde hľadal uplatnenie pre svoje vladárske schopnosti a spojencov na obnovenie svojej vlády v Nitrianskom kniežatstve. Keď tam nepochodil, odišiel do Slavónska (Chorvátska) ku kniežaťu Ratimírovi, ktorý bojoval s Ratbodom. V roku 838 Ratbod poráža Ratimíra, keď ho v rozhodujúcej chvíli opúšťa Pribina, ktorý sa neskôr pomerí s Ratbodom... Deje sa tak v čase, keď Pribina zistí, že neexistuje žiadna možnosť na obnovenie vlády v Nitre. Ratbod predstaví Pribinu franskému kráľovi Ľudovítovi, zvanom Nemec. Ten mu v rokoch 840-846 dáva do léna územie Dolnej Panónie pri Blatenskom jazere (Balatone), ktoré vyčlenil z rozsiahlej Korutánskej marky.
Na tomto území, ktoré sa v roku 847 spomína už ako vlastné Pribinovo kniežatstvo, zhromažďoval obyvateľstvo, šíril kresťanstvo, staval nové chrámy (prvý v roku 850 zasvätený Panne Márii, do Pribinovej smrti ďalších 12) a kláštory, z 
ktorých sa šírila vzdelanosť. V spise O obrátení Bavorov a Korutáncov sa píše, že Pribina a jeho ľudia stavali aj strategické centrá, hospodárske, kultúrne a vojenské stavby. Obrábali polia, využívali bohatstvo lesov, zaviedli chov koní, hovädzieho dobytka a oviec. Na konci Pribinovho života (861) je kniežatstvo významným susedom slovanských krajín - Veľkej Moravy, Chorvátska a Bulharska.
Koceľove dielo
Po Pribinovej smrti (zomrel v bitke s Moravanmi, ktorí bojovali proti kráľovi Ľudovítovi - podporovali vzburu jeho syna Karolmana) prevzal vládu jeho syn Koceľ (830-876). Pokračoval v 
otcovej práci. Podporoval šírenie slovienskej kultúry a dielo sv. Cyrila a Metoda, ktorí sa v roku 867 počas svojej misie na Veľkej Morave zastavili na pol roka aj v Blatnohrade. Venovali sa vyučovaniu vyše päťdesiatich vybraných žiakov, pričom aj Koceľ sa naučil čítať knihy napísané v staroslovienskej hlaholike. Keď Cyril v roku 869 zomrel, Koceľ poslal list pápežovi Hadriánovi II., v ktorom ho žiadal, aby vyslal Metoda ako učiteľa do Blatnohradského kniežatstva. V polovici roka 869 pápež poslal spoločnú bulu Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi o vyslaní Metoda ako učiteľa do ich krajín. V lete 869 pápežská kúria na podnet Koceľa ustanovila Metoda za panónskeho a veľkomoravského metropolitu.
Podľa výskumov Koceľ v rokoch 870 - 871 bol jediným slovienskym panovníkom, ktorý informoval pápeža o Metodovom uväznení. V roku 873, napriek franským vyhrážkam (franskí kňazi a panovníci boli proti posilňovaniu cirkevnej a štátnej nezávislosti Veľkej Moravy a Blatnohradského kniežatstva), prišiel osobne po prepusteného Metoda.
Bohatstvo veľmožov
Knieža Koceľ pokračoval v otcovom odkaze aj pri výstavbe kultúrnych a hospodárskych centier kniežatstva. Základom hospodárstva tvorila poľnohospodárska produkcia a organizované kočovné pastvinárstvo. Budovali sa podhradia, kde sa sústreďovali remeselníci. Ťažila sa ruda, spracovával kov, pálilo drevené uhlie. Vynikali hrnčiari, kováči a košikári.
Zachované záznamy hovoria aj o bohatstve niektorých veľmožov na Koceľovom dvore. Napríklad Unzat mal rozsiahle územia v Železnej župe, v okolí Zali a pri Neziderskom jazere. Vybudoval niekoľko sídlisk a mnoho osád, respektíve aj kostol, ktorý v roku 865 vysvätil soľnohradský arcibiskup. Veľmož Zemin vybudoval Železný hrad (Vasvár). Žilic, ktorý mal sídlo v Šomoďskej župe, vlastnil tisíce hektárov lesa. Dodnes sa jeho bývalá lokalita nazýva 
Zselicség alebo Zseliczerdő.
Knieža Koceľ zomrel v roku 876 alebo 877, keď sa blížil koniec Veľkej Moravy. Nevie sa, či zanechal po sebe mužského potomka, pretože správou Blatnohradského kniežatstva bol v roku 880 poverený chorvátsky Braslav. Franský cisár Arnulf prenechal Blatnohradské kniežatstvo (Zadunajsko) prichádzajúcim Maďarom, ktorý prišli do oblasti v rokoch 900 - 901. Štefan, prvý uhorský kráľ, v roku 1019 založil v Blatnohrade kláštor na počesť svätého Hadriána. Od konca 11. storočia je bývalý Pribinov hrad župným hradom a sídlom Zalánskej župy. V 16. storočí (po rekonštrukciách) bol začlenený do systému protitureckých pohraničných pevností. V roku 1702, aby sa nedostal do rúk kurucom, bol vyhodený do vzduchu.
Na jeho mieste postavilo Západozadunajské vodohospodárske riaditeľstvo (Nyugatdunántúli Vízügyi Igazgatóság) Dom Malého Balatonu, ktorý bol otvorený v roku 2000, aby turistom sprístupnil vodoochranársky systém a vodný svet Malého Balatonu. Výstavba tohto domu spečatila niekoľkoročný archeologický výskum (začal sa v roku 1946), počas ktorého sa podarilo nájsť základy Pribinovho hradu v rozmeroch 150 x 200 metrov, podhradie, hradný dvor, základy kostolov zasvätených Panne Márii a sv. Hadriánovi, rozsiahle pohrebisko a sídlisko vo vzdialenosti 5-6 kilometrov od hradu, kde sa predpokladajú nálezy remeselníckych dielní. Mnohé nálezy a pamiatky z 9. storočia sa nachádzajú v depozitároch v Balatoni múzeu v Keszthelyi.
Veľká časť nálezísk bola zasypaná (naposledy v roku 2001), respektíve podľahla nacionalistickej politike, ktorá pravdepodobne nechce pripustiť, že územie Zadunajska, okrem Avarov a Frankov, osídľovali aj Slovania. Aj jediná viditeľná pamiatka na zvyšky základov Pribinovho hradu, ktorá je v blízkosti Domu Malého Balatonu, nie je označená a pomenovaná. Nachádzajú sa v strede veľkých močarísk. Očami sa dotýkam zvyškov múrov. Musel ich vidieť aj básnik Ján Kollár, ktorý v roku 1842 zakreslil základy jedného z Pribinových kostolov, keď ich bolo vtedy ešte vidieť.
V roku 798 Karol Veľký poveril solnohradského arcibiskupa Arna pokresťančením Panónie. Soľnohradské arcibiskupstvo poveril úlohou, aby odišli do tohto kraja, aby tu stavali a vysväcovali kostoly, aby sem posielali farárov a kázňami vychovávali ľud. Po páde Avarskej ríše Zalavár, sídlo kniežaťa Pribinu, tvorilo stredisko misijnej činnosti siahajúcej až po Päťkostolie. Počas tohto obdobia bolo postavených vyše tridsať kostolov. Tri v Zalavári: jeden na počesť Panny Márie, druhý na počesť svätého Jána Krstiteľa a tretí na počesť mučeníka svätého Hadriána. Rozpory, ktoré nastali po činnosti slovanského vierozvesta Metoda v rokoch 866-870, škodlivo ovplyvnili túto misijnú prácu, ktorá sa začiatkom 10. storočia ukončila.
Pribinovu a Koceľovú éru nepriamo pripomínajú zvyšky baziliky na ostrove Récéskút. Na mieste asi pôvodného oltára stojí kovový kríž, na ktorom je tabuľka s týmto textom: „Toto miesto vysvätili v 850-om roku”. Nič viac.
Text: hradiska.sk, Foto: oslovma.hu a archív
Riaditeľ Archeologického ústavu Ruttkay: - Novším nálezom je keramika zo Zalaváru, z Blatnohradu v Maďarsku. Pri Balatone, ako vieme, bolo Koceľovo sídlo a tu maďarskí kolegovia nedávno našli keramiku, na ktorej boli vyryté písma hlaholiky. To je taký jeden z mála archeologických nálezov hovoriaci o tom, že naozaj sa v tom 9. storočí hlaholika reálne používala.
http://www.hlavnespravy.sk/m-ruttkay-som-skepticky-voci-tomu-ze-by-sme-niekedy-nasli-metodov-hrob/68954/
Video o hradisku v maďarčine:
http://videa.hu/videok/tudomany-technika/asatas-zalavaron-kozepkor-regeszet-tortenelem-xPgYYEHBVrqpQJwG
Senzačný objav v Blatnohrade - Na východnej hranici Franskej ríše, dnešnom okolí Zalaváru (Blatnohradu) natrafili pracovníci Maďarského národného múzea a Archeologického ústavu Maďarskej akadémie vied (MTA) na senzačný nález. Počas vykopávok na území bývalého strediska panstva kniežaťa Pribinu, ktoré ako prvé poznalo znaky písma hlaholiky, vykopali fragment s písmom hlaholiky z 9. storočia. Vykopaný fragment môže potvrdiť aj známu legendu, že v druhej polovici 9. storočia v Blatnohrade nepôsobil iba salzburský biskup, ale aj byzantskí vierozvestcovia Cyril a Metod v rokoch 865 - 866.
Kedy si Slováci všimnú zabudnutý Blatnohrad?
http://www.pramen.info/c/755/kedy-si-slovaci-vsimnu-zabudnuty-blatnohrad-.htm
V Maďarsku našli črep s nápisom v slovanskej hlaholike
http://veda.sme.sk/c/4980353/v-madarsku-nasli-crep-s-napisom-v-slovanskej-hlaholike.html#ixzz1LrPhEv00
Múzeum Zalavár
http://www.zalavarpark.hu/228.html
Szőke Béla Miklós: Karoling-kori szolgálónépi temetkezések Mosaburg / Zalavár vonzáskörzetében: Garabonc-Ófalu I-II.
http://epa.oszk.hu/01600/01613/00005/pdf/zm_05_1994_251-320.pdf
Laco Zrubec: Po stopách pamiatok z Blatnohradu
Stretnutie s Ágnesou Csemiczkou-Sósovou (1925-1993)
Archeologička, vedecká pracovníčka Maďarského národného múzea. Autorka desiatich publikácií. Venovala sa výskumu najmä starých Slovákov a Blatnohradu. Od detstva bola chromá na obe dolné končatiny. Pohybovala sa sediac na vozíku. Bola ctižiadostivo pracovitá... - Ágnes Csemiczká-Sósová (1925-1993)
Nebo nad moravami Blatnohradu bolo husté a ťažké. Skôr ako som sa stretol s významnou archeologičkou doktorkou Agnesou Csemiczkou - Sósovou, s kolegom, budapeštianskym slovenským novinárom a prozaikom Michalom Hrivnákom, pochádzajúcim so Slovenského Komlóša, sme sadli skoro ráno do auta a vydali sa na cestu do Blatnohradu. Chceli sme na vlastné oči vidieť stopy Pribinovho hradu a pamätník svätého Cyrila a svätého Metoda, ktorý odhalili roku 1985. Boli sme zvedaví na zvyšky Pribinových chrámov. Prechádzali sme pozdĺž rozvodneného, vtedy pochmúrneho a opusteného Blatenského jazera. Ako som vravel, celý deň s menšími prestávkami smoklilo. Pohľad z auta šedivý, smutný až čierny. Deň bol smútočný. A predsa som sa radoval. Po tejto zemi chodili naši predkovia. Do tejto zeme ich pochovávali. Ktovie koľko pokolení siaha z Nitrianska do Panónie a naopak?
Z Keszthelyu je už len pár kilometrov do Blatnohradu, cestou si na križovatkách všímame orientačné tabule, ktoré návštevníkov informujú, kde je osadený pamätník slovanských učencov. V blízkosti tejto pamiatky sú stopy po Pribinovom hrade a okolo neho šíre moravy. Nechýbajú ani základy chrámov.
Čím viac sa približujeme k bývalej Pribinovej a Koceľovej rezidencii, tým viac pribúda žírnej roviny, ktorá je posiata neprehľadnými močiarmi. Sem - tam dáky strom, potom veľká mládka, moravy a kúsok hnedastej zelene, čosi ako lúčka, na ktorú nesmieš vkročiť, lebo by si sa zaboril do lepkavého hustého mľandravého blata. Zrejme aj preto v týchto jarných mesiacoch tu nevidno človiečika. Samé vysokánske topole, rozkrídlené pichľavé agáty, stromy Germánov, a rašeliniská.
Pripadali sme si ako v podvečer v cintoríne. Možno sme sa ani veľmi nemýlili. Pod moravami sú hroby už od čias Rimanov, ktorí Zadunajsko nazvali Panóniou. A celkom určite tu pochovávali svojich mŕtvych aj Pribinovi a Koceľovi vladykovia, či starejší. Dotýkam sa blatnohradskej zeme...
Pamätník svätého Cyrila a svätého Metoda je umiestnený v strede močarísk. Cesta k pamätníku je vydláždená betónovými kockami. Vravím si, prečo, ozaj, prečo práve tu v Blatnohrade umiestnili pamätník slovanských učencov? Vieme, autor Frigyes Janzer spolupracoval nie so slovenskými, srbskými či chorvátskymi historikmi, ale s bulharskými. O kúsok ďalej je umiestnený pamätný stĺp s bronzovou tabuľou, ktorá návštevníka informuje o pôsobení uhorského kráľa Štefana v tomto regióne.
Základy Pribinovho hradu ležia v strede obrovských močarísk. Zrejme to bol panovníkov zámer z pochopiteľných strategických dôvodov. Prstami sa dotýkam vlhkých kameňov, hladkých múrov. Roky boli tieto kamenné základy skryté pred zvedavcami. Potom prišli archeológovia.
V Keszthelyi (mestečko, ktoré má okolo dvadsaťtisíc obyvateľov) je vo vkusnej viacpodlažnej budove umiestnené Balatonské múzeum, kde sú uložené aj nevšedné nálezy z Blatnohradu. Jedným z tých, ktorí skúmali Pribinov Blatnohrad, bol aj riaditeľ Balatonského múzea doktor Richard Müller. Nemal som možnosť sa s ním stretnúť, lebo ako mi oznámila odborná pracovníčka múzea, etnografka Katalin Petanovicsová, bol práve v Paríži. Poprosili sme, či by nám mohla ukázať niektoré nálezy z posledných rokov, ktoré boli objavené v Pribinovom Blatnohrade. Odvetila, že kľúče od trezoru, kde sú uložené vzácne nálezy, má len riaditeľ. Nálezy totiž vraj nie sú očistené. Pochybujeme, uvažujeme, ale nevzdávame sa.
Bolo mi akosi ľúto. Som tu, hľadím na velikánsky trezor, v ktorom sú pamiatky po Pribinovi, Koceľovi a nemôžem ich vidieť, tobôž si na ne siahnuť. Prosíkame, aby nám pomohli, lebo neverím, že by v tomto pomerne veľkom múzeu neboli po Pribinovi pamiatky uložené aj mimo trezoru. Odkaz riaditeľa je konštantný, prosíkanie bezcenné. Múzejníci vedia svoje tajomstvá rafinovane chrániť. Najmä tu, v Blatnohrade, kde sa neveľmi pýšia tým, že kresťanstvo a kultúru do tohto regiónu priniesol Pribina a jeho syn.
Prosíkame ďalej, aby sme sa dostali aspoň k dajakej keramike. Lebo si myslím, že hlinené predmety nemôžu byť uložené v trezore. Keramiky muselo byť na Pribinovom hrade, resp. na okolí, neúrekom. Tak ako na všetkých staroslovenských hradiskách a sídliskách.
Vraveli nám, že keramika sa spracúva, čistí... A vraj niet v múzeu nikoho, kto by sa nateraz zaoberal deviatym storočím. Do nášho rozhovoru s pani Petanovicsovou vhupla pani Munkásová, ktorá je odborníčkou na neolitnú kultúru. Mám teda kapitulovať, alebo ďalej dobiedzať? Napokon horko-ťažko nám archeologička Zsuzsanna Munkásová priniesla jednu keramickú nádobu z čias Pribinu.
Miško Hrivnák chcel chytiť nádobu do rúk, ale obe dámy nás upozornili, že takéhoto vzácneho predmetu z čias kniežaťa Pribinu sa môžeme dotknúť iba očami. Nádoba je vraj krehká. Má mimoriadnu historickú cenu. Bude iste centrom záujmu aj tých, ktorí prídu po nás.
V múzeu nám pripomenuli, že výskum na Blatnohrade od roku 1961 vedie pracovníčka Maďarského národného múzea v Budapešti doktorka Ágnes Csemiczki - Sósová. Či ju nájdeme na pracovisku v budapeštianskom múzeu alebo doma, nik nám nevedel povedať. Archeológovia pracujú v teréne od neskoršej jari do jesene, v čase priaznivých klimatických podmienok. V zimných mesiacoch, v časoch pľuští - svoje nálezy spracúvajú exaktne.
Nezostávalo nám iné, ako dúfať, že v Budapešti sa stretneme s doktorkou Csemiczkou - Sósovou.
Keď sme boli v Keszthelyi, nebolo by správne, aby sme si nepochutnali na rybacine. Je tam hotel Helikon, Helikon štrand, podávajú Helikonov ovocný pohár... Helikonovú tortu... ba aj víno. Dozvedáme sa, že názov Helikon (Helicon) pretrval v tejto oblasti z čias Rimanov, zo začiatku nášho letopočtu. Bol to grécky názov hory zasvätenej Apolónovi. My sme luxusný helikon, samozrejme, obišli a išli sme si sadnúť do malej reštaurácie, kde kúrili uhlím v klasických železných kachliach. V tejto peknej kúrii sme si pochutnali na perfektne upečenom a citrónom vyzdobenom „fogašovi“ alias zubáčovi. Obďaleč sme začuli slovenské slová...
Boli to vety úradnej sprievodkyne Márie Bézséniovej, ktorá hovorila peknou mäkkou slovenčinou, akoby som bol kdesi v Ľubietovej pod Veprom. Vravela, že je rodáčkou zo Slovenského Komlóša. Pochádza z rodiny slovenských dolnozemských starousadlíkov. Rozprávala nám aj o Blatnohrade.
Je rada, že môže záujemcom ukázať základy Pribinovho hradu, základy kostolov a základy baziliky, ktorú objavili roku 1946. Táto bazilika z čias Pribinu prekrývala starý drevený kostol. Je pravdepodobné, že kostol mal dve fázy výstavby. Staršia sa spája so západnými misiami a mladšia z dreva a hliny s Pribinovým chrámom svätého Jána Krstiteľa, ktorý je známy aj z historických prameňov.
Hriali nás tieto teplé slovenské slová hlboko v Zadunajsku. Tešilo ma, že som stretol človeka, ktorý dobre pozná pribinovsko-koceľovskú históriu.
Cestou z Keszthelyu do Budapešti som sedel v aute ako na tŕňoch. Bol som zvedavý, či sa nám podarí stretnúť sa v Budapešti s archeologičkou Csemiczkou - Sósovou, ktorá vedie systematický archeologický výskum v Blatnohrade. Priateľ, šéfredaktor Ľudových novín, týždenníka Slovákov v Maďarsku, spisovateľ, novinár Zolo Bárkányi pomohol. Telefonoval krížom - krážom a jeho snaha nebola daromná.
Doktorka Csemiczki - Sósová nás privítala veľmi vľúdne. Mala už svoje rôčky, ale aj skúsenosti. Ak by som mal hádať, tak by som povedal, že má viac ako dozretých šesť krížikov a menej ako kostrbatých sedem. Je pripútaná na invalidný vozík. Až potom som sa dozvedel, že prekonala detskú obrnu. V jej byte na stenách visí niekoľko akvarelov nášho maliara, profesora Ladislava Čemického, s ktorým je rodina v príbuzenskom vzťahu. Stýkajú sa už menej 
ako málo.
Systematický archeologický výskum na Blatnohrade začala doktorka Ágnes Csemiczki - Sósová realizovať roku 1961. Desať rokov predtým viedol výskum Géza Fehér. Predtým to bol Aladár Radnóti, ale aj ďalší, medzi nimi amatérsky v 19. storočí už aj Ján Kollár.
Kolegovia archeológovia doktorke Csemiczkej - Sósovej vraveli, aby sa na výskum do Blatnohradu neunúvala, že tam už nič zaujímavého nemôže objaviť. Niet divu. Pribinov hrad hľadal jej kolega Géza Fehér desať rokov daromne. Lenže... O pani doktorke jej kolegovia hovoria, že má röntgenové oči. A tento prídomok ju posmeľoval.
Po troch rokoch intenzívnej práce bola doktorka Csemiczki - Sósová na stope Pribinovho hradu v rozmeroch stopäťdesiakrát dvesto metrov. Bola to doslova senzácia. Prichádzali neveriaci a bolo načim veľa dokazovať. Pracovala od svitu do mrku, na invalidnom vozíku, zabalená v deke. Skláňala sa nad kamennými múrmi, alebo hnedozemou.
Výslednicou ďalšieho výskumu bolo úplné objavenie základov časti fortifikácie Pribinovho hradu. Odkryla aj základy ďalšieho kostola zasväteného Panne Márii a základy ďalšieho chrámu, ktorý bol zasvätený Hadriánovi... Všetky tieto pamiatky nehnuteľného charakteru pochádzajú z obdobia okolo roku 840. Našla tiež železné krížové kovanie blatnícko-mikulčického typu, aké objavil docent Anton Točík v Komjaticiach, v chotárnej časti Kňazova jama, I toto je konkrétny dôkaz o vzájomnej kontinuite.
V pohrebisku odkryla päťdesiat hrobov a ďalšie stovky zostali pre kontrolný výskum. Predpokladala, že v nálezisku je ukrytých ďalších asi tisíc hrobov. Okolo hradu, ktorý má asi tristo štvorcových metrov, je pustatina, veľké šíre moravy, ale podstatné je, že našla hradný dvor a od hradu asi päť - šesť kilometrov sa nachádza sídlisko, kde je predpoklad objaviť remeselnícke dielne.
Nálezov je veľa. Všetky sa postupne odbornou expertízou spracúvajú. Našlo sa veľké množstvo keramiky, náhrobných kameňov, zlaté a pozlátené 
náušnice, záušnice, gombíky, náramky, ostrohy, nože, kostené predmety...
S doktorkou Csemiczkou - Sósovou sedíme nad mapou Blatnohradu. Vysvetľuje, že prístup k Pribinovmu hradu bol cez moravy zložitý. Archeologička tvrdí, že ešte v 19. storočí sa mohli k tejto lokalite priblížiť len na člnoch. Močariská málokedy vyschli tak, aby sa mohlo v týchto končinách chodiť bez prekážok.
V tlači z roku 1847 miestny občan Blatnohradu Anton Doležálek upozorňoval čitateľov, že zvyšky akejsi stavby na moravách Blatnohradu načim zachrániť. Ozval sa aj známy politik Ferenc Deák a Doležalovu myšlienku podporil. Aj historik Flóris Rómer sa pokúšal čo - to na tejto lokalite zachrániť, ale neúspešne. Miestni občania pomaly, ale veľmi rafinovane kamene zo zvyškov hradu, kostolov a sídlisk odnášali na stavby svojich rodinných domov. Ešte v päťdesiatych rokoch 20. storočia bolo vraj sem - tam vidno dajaké kamenie, ktoré pri hospodársko - technickej úprave pozemkov bolo postupne zlikvidované. Veľa sa zničilo aj pri ťažbe piesku a štrku, upozornila nás doktorka Csemiczki - Sósová.
Zanietene nám rozprávala o svojich výskumoch v Blatnohrade v súvislosti s Pribinom a Koceľom, ktorí ju zaujali spočiatku z pohľadu historičky. Pribina ako zakladateľ, budovateľ Blatnohradu, Koceľ ako otcov pokračovateľ, šíriteľ kresťanstva a kultúry.
Hovorí, že Koceľ prostredníctvom Cyrila a Metoda šíril staroslovenské písmo. Napokon ako rodákovi z Nitry mu bola kultúra blízka. Od jesene 866 do jari 867, teda asi pol roka pobudili Cyril a Metod v Blatnohrade, kde im Koceľ „pridelil“ päťdesiat učeníkov, ktorých úlohou bolo osvojiť si a potom šíriť staroslovenské písmo aj v Panónii. Podľa jej výskumov sa Metod aj roku 885 zdržiaval v Blatnohrade, resp. v Panónii, kde pôsobili Metodovi žiaci, ktorí 
šírili staroslovenské písmo.
Hovorí, že je kamuflážou používať pojem „staroslovienske“ písmo. Je toho názoru, že v oblasti Blatnohradu nežili Slovieni, ale Slováci. Presnejšie starí Slováci.
Súhlasí s profesorom Milanom S. Ďuricom z padovskej univerzity, ktorý sa venuje moderným dejinám Slovenska. Tvrdí, že aj po vyhnaní Metodových a Gorazdových učeníkov Wichingom z Nitry staroslovenský jazyk sa v Panónii rozširoval aj v ďalších storočiach.
V okolí Blatnohradu sa dodnes zachovalo niekoľko staroslovenských jazykových prvkov chotárnych častí. Spomeňme aspoň lokalitu Zalakomár (komár), lokalitu Rézes (režeš), Mekenye (mäkký), Zala (žala)... Tieto ostavšie jazykové prvky lokalít demonštrujú Pribinovu a Koceľovu misiu. Podľa slov Á. Csemiczkej - Sósovej môžeme povedať, že pôsobenie Pribinu a Koceľa v tomto regióne zohralo významnú úlohu na historicko - kultúrnom poli. Tvrdí, že títo Nitrania viedli iný životný štýl, ako predchádzajúci obyvatelia rímskej zdecimovanej Panónie, či Avari alebo Frankovia. Dokazujú to archeologické nálezy. Potešila sa, že objavila to, čomu mnohí neverili, o čom pochybovali. Stopy týchto kultúrnych hodnôt môžeme identifikovať prostredníctvom objavených základov nehnuteľností a významných artefaktov, ktoré sa nachádzajú v Maďarskom národnom múzeu v Budapešti ale aj v Balatonskom múzeu v Keszthelyi, neďaleko Blatnohradu.
Pani Csemiczki - Sósová tvrdí, že po príchode starých Maďarov do Blatnohradu asi v 10. - 11. storočí si tento región zachoval staroslovenský kolorit. Podľa archeologických výskumov obyvateľstvo zostalo ešte aj v 11. storočí staroslovenské. Po založení uhorského štátu vznikol v 11. storočí na tzv. Hradnom ostrove opevnený kláštor, kde Csemiczki - Sósová našla aj základy cintorínskej kaplnky s polkruhovou apsidou. Táto stavba nadväzuje na podunajské staroslovenské tradície. V osade objavila aj sídlisko a pohrebisko z 10. až 11. storočia. Pochovávanie bolo podľa staroslovenského rítu. Jej výskumy mali a majú aj medzinárodný ohlas. Získala dve ocenenia od bulharských vedcov (!) a jej neľahkú prácu ocenili aj bavorskí vedeckí pracovníci.
S doktorkou Csemiczkou - Sósovou som sa naposledy stretol koncom roku 1992. Vtedy mi hovorila, že v Nemecku vyjde jej rozsiahla publikácia o Blatnohrade. Samozrejme, v nemeckom jazyku. Vravela, že túto knižku mi pošle. Žiaľ, nestalo sa tak. Pani Csemiczki - Sósová roku 1993 zomrela.
Pracovníci Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre sľúbili, že urobia všetko, aby knižku Csemiczkej - Sósovej získali, nechali preložiť a vydali. Nečudo, Blatnohrad bol živou tepnou starých Slovákov, našich predkov.
Laco Zrubec
Z knihy Tajomstvo dotykov
V juhomaďarskom Zalavári 22. júna 2013 odhalili Pamätník sv. Cyrila a Metoda pri príležitosti 1150. výročia príchodu solúnskych bratov na územie Veľkej Moravy, súčasti územia dnešného Slovenska. Slávnostné podujatie pripravila Slovenská samospráva Budapešti, Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Budapešti, Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ), Matica slovenská a Samospráva obce Zalavár. Odhalenie sa konalo za účasti podpredsedníčky Národnej rady SR Jany Laššákovej. „Misia sv. Cyrila a Metoda bola jedným z prvých jednotiacich prvkov na území nášho kontinentu, a to najmä medzi ostatnými slovanskými národmi“, vyhlásila pri príležitosti odhalenia Pamätníka sv. Cyrila a Metoda podpredsedníčka Národnej rady SR Jana Laššáková. „Aj preto prvý slovanský pápež Ján Pavol II. na konci roku 1980 vyhlásil sv. Cyrila a Metoda spolu so sv. Benediktom za spolupatrónov Európy,” zdôraznila podpredsedníčka NR SR. Podľa slov predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) Igora Furdíka Slováci si tento deň budú dobre a dlho pamätať. Odhalenie pamätníka bolo výsledkom spoločného úsilia mnohých, dodal. „Tento pamätník naveky pripomína, že kresťanské korene strednej Európy, ktoré siahajú aj sem, sú hlboké a pevné,” konštatoval predseda Matice slovenskej Marián Tkáč. Autorkou bronzového súsošia sv. Cyrila a Metoda je akademická sochárka Ľudmila Cvengrošová. Originál tohto 
monumentálneho diela zdobí areál Nitrianskeho hradu v Nitre. Súsošie sv. Cyrila a Metoda je postavené na základnom kameni, ktorý v Pamätnom parku sv. Cyrila a Metoda osadila Slovenská samospráva Budapešti ešte v roku 2007 za účasti vtedajšieho veľvyslanca SR v Maďarsku Juraja Migaša. V parku postupne odhalili pamätníky - stĺpové monumenty s nápismi či reliéfom - Rakúšania, Bulhari a Slovinci. Slovensko bude v Zalavári, niekdajšom Blatnohrade - sídelnom meste Pribinu, prezentované oddnes dielom sochárky Cvengrošovej. Reprezentatívna časť jej tvorby úzko súvisí s dávnymi dejinami Slovenska, pričom z viacerých jej sochárskych a medailérskych diel, ktorými je jej tvorba príznačná, patrí práve súsošie sv. Cyrila a Metoda k najdokonalejším monumentálnym artefaktom autorkiných umeleckých posolstiev. Na podstavci pamätníka sa uvádza: „Na pamiatku nitrianskeho kniežaťa Pribinu (+861), ktorý sa zaslúžil o kristianizáciu našich predkov na území Blatnohradu, a jeho syna panónskeho kniežaťa Koceľa (+876), podporovateľa evanjelizačného a kultúrneho diela svätých slovanských apoštolov Cyrila (+869) a Metoda (+885), spolupatrónov Európy. Pamätník postavila Slovenská samospráva v Budapešti s pomocou Slovenskej republiky.” Odhalenie súsošia sv. Cyrila a Metoda sa symbolicky uskutočnilo iba niekoľko dní pred oslavami 1150. výročia príchodu solúnskych bratov. Súčasťou slávnostného programu bola Ekumenická bohoslužba, na ktorej účinkoval slovenský spevácky zbor Ozvena z Budapešti. Areál Pamätníka sv. Cyrila a Metoda sa rozprestiera na mieste, ktorému sa kedysi hovorilo Blatnohrad, Mosapurch alebo Mosaburg. Ako opevnené hradisko v strede močaristého terénu rieky Zala ho vybudoval knieža Pribina. Blatnohrad bol centrom jeho kniežatstva, ktoré až do príchodu starých Maďarov tvorilo rozsiahle územie: na juhu siahalo až po rieku Drávu, na východe po rieku Dunaj, na severe k mestu Veszprém a na západe presahovalo do dnešného Štajerska, Korutánska a Slovinska. Patrili k nemu súčasné mestá Veszprém a Szombathely v Maďarsku, Leibnitz v Štajersku a Ptuj v Slovinsku.
Text: (tasr), foto: (oslovma.hu)
F o t o g a l é r i a
https://www.facebook.com/media/set/?set=a.434316176667364.1073741846.147596498672668&;;type=1
